Kolážovo Marty Matus
Je taký svet.
Žijú ňom ľudia, čo sú „poskladaní“ z kúskov iných ľudí. Fakt. A bývajú v domoch, „pozošívaných“ z kúskov iných domov. V nich majú kvety, ktoré nikde inde ako tam nerastú, lebo sú „nakombinované“ z rôznych druhov.
Ako keby v tom svete niekto najskôr niečo pozbieral, hodil na kopu, potom roztrhal, rozstrihal, rozrezal, jednoducho zdeštruoval, a navyše to všetko premiešal... aby to potom zahojil, scelil a podoprel.
Marta Matus.
Ona to robí.
Fakt, veď sa do tých jej knižiek pozrite.
Koláže sú pre ňu (zatiaľ) tým kľúčovým princípom. Robí s nimi aj tak obyčajne „po starom“ – keď používa rôzne už existujúce podklady, ale aj „po novom“, digitálne – keď si to, čo použije, musí najskôr vymyslieť a až potom rozložiť na prvotvary a poskladať nanovo.
Stojí za to stáť pri nich a pozerať sa, „ako sa to robí“. Je to pokojné a láskavé majstrovstvo a ťažká práca naraz. Pozeráme sa a doslova vidíme, ako to všetko zlepovala, mixovala, montovala... a nielen. Aby sme sa cítili ako v príbehoch, aby sa zotrela hranica medzi „skutočným“ a „vymysleným“ manipuluje mierkami a perspektívou, nakláňa, aj víri. A nie je to len skladanie rôznych prvkov, pracuje s ich výškou, s hmotou, s vrstvami, až kým ten priestor nezaplní do prasknutia, až kým všetko nevypovie.
Je to zaujímavé – veď koláž ako technika sa na dlhý čas, možno aj celú jednu generáciu, vytratila z knižného priestoru – takmer sa zabudlo na jej priekopníčky zo 60. rokov akými boli Irena Tarasová, či Viera Bombová, alebo Jarmila Čihánková. Marta Matus jej vdýchla novú silu a dala jej súčasnú indentitu.
Je to taký náš svet. Pozrite sa naň zblízka. Môžete. Je tu, takmer na dotyk.
Text: Ida Želinská
Marta Matus (1995) študovala na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéroch Dušana Kállaya a Ľuboslava Paľa, ale aj na Burg Giebichenstein Kunsthochschule v Halle. Tvorí najmä knižné ilustrácie – od tých pre úplne malé deti, ako bolo Pá Pá Moniky Valentovej o takej dôležitej veci ako je mávanie na pozdrav či na rozlúčku cez citlivý príbeh Grip. Had, ktorý chcel mať nohy, od Tomáša Murgaša až po takmer detektívny príbeh o „patchworkovej“ rodine TO SME MY od Jany H. Hoffstädterovej. Sprevádzala aj texty, plné vtipov, Petra Gärtnera Krpci z tretieho vchodu a Čakanie na sneh aj príbeh o zlatom retríverovi, ktorý túžil pomáhať – Marcipán má veľký plán od Zuzany Csontosovej a román Ivy Peroutkovej o dospievaní Isabela a bílé mraky. Vystavovala najmä v knižniciach – opakovane v Mestskej knižnici Mesta Piešťany, V Miestnej knižnici Petržalka, ale aj na nominačných výstavách BIB – Bienále ilustrácií Bratislava. Kniha Etiketa. Pravidlá slušného správania, sa na Bologna Children‘s Book Fair 2022 dostala medzi 100 najkrajších kníh na svete.
