navraty-1596632648 | Danubiana}

Návraty

04. september 2020 - 25. október 2020

Kurátorka: Katarína Bajcurová

Sochár Jozef Jankovič patril k tým umelcom a ľuďom, ktorí stáli pri zakladaní Danubiany Meulensteen Art Museum. Zasadil sa za vznik, budovanie a pokračovanie múzea, pretože podľa neho každé nové miesto pre vizuálne umenie bolo pre Slovensko plusom. Viackrát tu vystavoval (2010 sochársku tvorbu z rokov 1985 – 2010) a jeho diela sú súčasťou stálej expozície múzea. Výstavou v „srdci“ Danubiany chceme pripomenúť jeho výnimočnú umeleckú osobnosť. V našom rozpomínaní sa – monotematicky – vraciame pred rok 1989, keď sa po období normalizácie a vynútenej tvorivej izolácie znovu vrátil k tomu, čo mal najradšej, k sochárskej tvorbe. Vtedy, spolu s inými, dnes ikonickými dielami, ako boli Kráčajúci pomník, Ecce Homo, V šľapajach otcov (1987), vznikla sochárska inštalácia pod názvom E.U.R. (1988). Pred nami sa na sokloch zložených z vymeniteľných europaliet (E.U.R. bola firemná skratka pre drevené konštrukcie určené na prepravu tovaru) defiluje osudovo temná anamnéza vtedajšej skutočnosti. Vidíme surové zvyšky „ľudských polotovarov“ – hlavy, ktorých ústa sú previazané oceľovou páskou, zdanlivo neosobné odliatky nôh a rúk, zástavy, stohy novín, škatúľ, nepotrebného civilizačného (a ideologického) odpadu. Monštrá známe z cyklu figurálnych, antropomorfných architektúr sa menia na obete, na mlčiaci anonymný dav, s ktorým sa dá manipulovať, obchodovať, všetko môže byť na predaj... Ideály a idey, sny, ilúzie i dezilúzie. Jankovič tu polemizuje s ideou pomníkového obrazoborectva, ktorej sa stal sám obeťou (súsošie Obete varujú! bolo začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia odstránené z Pamätníka SNP v Banskej Bystrici, vrátené bolo až roku 2004). Výstava je doplnená o kresby z Kórejského cyklu (1988) – vznikli po jeho návrate z olympijského sympózia v Soule, kam mu vtedajší režim po rokoch perzekúcie dovolil vycestovať. Vytvoril tam jedno zo svojich najvýznamnejších monumentálnych diel, súsošie Miesto hore (1987). Ukazuje nám, čo všetko sa môže stať s figúrou na sokli, alebo s pomníkom, „egom“ hodným uctievania, do akých absurdných situácií sa pritom môžeme a vieme dostať. Od vzniku týchto diel prešlo viac ako tridsať rokov, máme za sebou odlišnú historickú skúsenosť než tú, ktorá stála pri ich vzniku. Čítanie akéhokoľvek umeleckého diela je však otvorená záležitosť a dielo môže na seba po čase nabaliť aj iné, celkom nečakané významy. Jankovičove sochy a kresby nám však stále pripomínajú, že ešte je a bude veľa vecí, situácií a javov – obrátených z nôh na hlavu, falošne zdvihnutých na piedestál...

Katarína Bajcurová

Biografia

JOZEF JANKOVIČ (1937 – 2017) bol vedúcou osobnosťou slovenského moderného sochárstva, jeho charakteristická brutálna figurácia bola výsledkom originálnej syntézy podnetov pop-artu, novej figurácie a nového realizmu. Jeho dielo malo od šesťdsiatych rokov široký medzinárodný ohlas. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1956 – 1962), kde od roku 1990 pôsobil ako pedagóg, rektor (1990 – 1994) a profesor (1994 – 2007). Dvakrát vystavoval na Bienále v Benátkach (1972, 1995), je nositeľom prestížnych cien: Grand Prix z bienále Danuvius v Bratislave (1968), Biennale de Paris (1969), Herderovej ceny (1983) atď. Je autorom viacerých monumentálnych diel v architektúre a životnom prostredí (Pamätník SNP v Banskej Bystrici, v Kováčovej, 1969). Realizoval sochárske práce v Chorvátsku, Slovinsku, Nemecku, Francúzsku, Južnej Kórei atď. Jeho dielo je zastúpené v popredných slovenských, českých a európskych zbierkach.