Samostatná výstava mladej slovenskej maliarky Natálie Šimonovej (1995) prináša aktuálnu sondu do jej súčasnej tvorby na poli expandovanej maľby. Kolekcia plátien a plotov vytvára intenzívne maliarske prostredie s tematikou mestskej periférie, verejného priestoru a jej „zhrdzavených“ spomienok.
Jej dlhodobý tvorivý program vyplavuje na povrch obrazových polí predovšetkým tri nosné roviny.
Je to najmä samotný VÝSKUM v širokom poňatí tohto pojmu: od urbexu (urban exploration) – čo je monitorovanie starých tovární, opustených hál a industriálnych areálov ( z toho je obsiahly dokuarchív fotografií ako vstupná brána do obrazového sveta) až po umelecký výskum samotného média maľby, jej možností a vyjadrenia. Ide o modelovanie estetiky periférie, ustaľovanie marginálnych, hluchých miest, zanedbaných „čiernych dier“ a prázdnych plôch priemyselných zón, železníc, či charakteristických detských ihrísk (kolotoče, preliezky, šmýkačky, tribúny).
Druhým okruhom je štúdium a prieskum HRDZE a KORÓZIE – tie sa stávajú v poslednom desaťročí (od roku 2016) jej maliarskym profilom aj dominantnou „stigmou“ plátna. Tento proces degradovania kovových povrchov autorka podporuje pomocou ďalších materiálov (voda, ocot, kyseliny, morská soľ a pod.) a následne ich transformuje na svoje plátna. Niekedy vznikajú takmer monochrómne rozľahlé obrazové polia, tabule, či textúrované krajiny z výšky s vlastnou maliarskou topografiou a imagináciou. Túto krajinomaľbu a kráľovstvo hrdze modelujú aj dve výstavné steny rozptýlenej hrdze na papieroch, či plátnach, ktoré tvoria zemitý podklad pre menšie obrazové formáty v tejto archeokrajine pretrvávajúcej korózie.
Treťou rovinou uvažovania maliarky je VRSTVENIE. Ide najmä o kombináciu maliarskych techník a prístupov, kde k nosnej úlohe korózie autorka pridáva a vrství iné postupy a materiály (hrdza, olej, akryl, pleseň, suchý pastel, uhlík, prvky koláže i frotáže detailov zo zahraničných ciest atď.). Následne sa jednotlivé dielce, kusy plátna, či odtlačky skladajú, prekrývajú, prevrstvujú na plátne, kolážujú, ale aj zdierajú plátna z „kože“, zoškrabujú, dekolážujú, zahusťujú a zdrsňujú povrch aj celkový výraz maľby (Streetball, 2024; Prašiak, 2024; Bránka, 2025; Tribúna IV, 2025; Anténa a satelity, 2025). Vznikajú tak mnohovrstvové a mnohohlasné plochy „vitiligovej“ maľby aj možnosti jej čítania.
K zaužívanému slovníku urbánnych braunfieldov a zanedbaných socíkových ihrísk v poslednom období pribúdajú aj nové ikonografické prvky – prázdne tribúny, tenké ploty a osamotené antény a rozvíjajú sa ich drobné príbehy (Krajnica, 2023; Tribúna, 2023; Žlté slniečko, 2023; Zelený plot, 2025; Anténa III, 2025 a pod.) Vytvoreniu uceleného maliarskeho prostredia v „srdci“ Danubiany napomáha aj začlenenie niekoľkých fragmentov plotov, či brán, ktoré dotvárajú dojem zneistenia, prekážky, alebo rozdelenia priestoru aj spoločností a metaforicky nás prenášajú z retrominulosti do dnešných neistých dní...
b.skid
Natália ŠIMONOVÁ (narodená 1995 v Žiari nad Hronom), žije a tvorí v Prašiciach pri Topoľčanoch a v Banskej Bystrici. Vzdelanie: 2016 – 2022 Fakulta výtvarných umení, Akadémia umení v Banskej Bystrici (ateliér doc. Rastislava Podobu); v súčasnosti doktorandka AU u prof. Jiřího Davida. Ocenenia: 2024 – laureátka súťaže Púpava Trnava; - finalistka Ceny Nadácie Novum; 2021 – finalistka Strabag International Art Award Vienna; 2020 – 1. miesto Nadácia VÚB, Maľba roka Bratislava; Rezidencie: Cité international des Arts Paris. Aktuálne výstavy (výber): 2025 – Terra Incognita, Museum Liaunig; 2025 – Metavrstvy, PGU Žilina; 2025 – Na križovatke spomienok, Galéria ČC Paríž; 2024 – City Code, Olivier Waltman Gallery Paríž; 2023 – Raster, Dot. Contemporary Bratislava; 2022 – (T)rust Landscapes, Strabag Kunstforum Vienna.
