Ján ŤAPÁK - 33 rokov so sochami
Sú príbehy, ktoré trvajú krátko, no majú energiu umeleckej myšlienky. A sú príbehy, ktoré majú aj 33 rokov a obsahujú silu kontinuity. Obidva momenty sú prítomné aj v súčasnej expozícii Jána Ťapáka v Danubiane, ktorá je aj retrospektívou jeho sochárskej tvorby. Okamihy myšlienok s až konceptuálnym vyznením, ale aj Toro, či Kráľ a kráľovná ako archetypy večných sochárskych tém. Záber je naozaj široký, pri Ťapákovej tvorbe sa nedá zostať ľahostajný. Môžete meditovať pri dobrej knihe pod rozetou v chráme Notre Dame, stať sa účastníkom hry v kocky medzi veľkými starogréckymi bojovníkmi Achillesom a Aiásom, či balansovať s povrazolezcom nad býčou šijou. Sochár mení rytmus, aby priblížil momentum myšlienky. Výtvarný register je široký a kompozície majú jasné ťažisko.
Stále ma fascinuje, ako dokáže Jano zachytiť pohyb a pritom udrží ten povestný Balans. Ako jeho bronzy levitujú, ako tisícročná včela priam osudovo bozkáva človeka a medúzy sa zase vznášajú ako tajomné súhvezdia. Niekedy mám dojem, že Jano je ako jeho hvezdár, ktorý cez teleskop dovidí aj do najvzdialenejších hlbín vesmíru, alebo ak chcete - paralelných svetov. Áno, už Platón kedysi dávno napísal, že pôvod nášho sveta nie je hmotný, ale myšlienkový. Že jeho podstata nie sú atómy, ale informácie, ktoré sa neskôr premenili do čiastočiek hmoty.
Aj o tom sú sochy Jána Ťapáka. Majú veľký nádych, ale nenasleduje okamžitý výdych - nie sú totiž na jedno pozretie. Svoje tajomstvo odhaľujú postupne ako dobre vykomponovaný thriler. Majú pamäť stromov, ktoré sú tichými svedkami ľudských činov, ale aj nadľahčujúci úsmev, ktorý robí náš svet znesiteľnejším. Jubilujúci autor ponúka pohľad späť, aby zdôraznil súčasnosť. 33 rokov je obdobie, kedy sa už dá rekapitulovať. Pre Jana je však čas iba pohyblivá veličina, a preto jeho príbehy nekončia. Našťastie.
Ľudovít Petránsky, kurátor výstavy
Narodil sa 27. decembra 1962 v Bratislave. V rokoch 1978 – 1982 študoval na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, odbor rezbárstvo u prof. Ludwika Korkoša a Jána Šicka a v rokoch 1983 – 1989 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddelení sochárstva u prof. Ladislava Snopeka a Jána Kulicha. V roku 1997 získal štipendium Nadácie Mikuláša Galandu a v roku 2004 štipendium The Pollock – Krasner Foundation. V roku 2010 zorganizoval veľkú výstavu Samuraji, nad ktorou prebral patronát japonský veľvyslanec Yoshio Nomoto. Medzi významné diela umelca patrí aj socha Slovensko, srdce Európy, ktorú vytvoril pre OSN v Nairobi v Keni, a päťmetrová monumentálna bronzová socha Knieža Laborec pre slovenskú dedinu Habura. Jeho diela sú vo verejných a v súkromných zbierkach Európy aj za oceánom. Má za sebou desiatky spoločných aj samostatných výstav. V roku 2019 sa stal laureátom Krištáľového krídla v kategórii Výtvarné umenie. Žije v Bratislave a tvorí vo svojom ateliéri v obci Smolinské neďaleko Šaštína.
