Drevo ako sochársky materiál tvorí pre Emiliu Brzezinski časť prírody. Pri jeho opracovaní mu najprv vnucovala svoje figurálne predstavy, formovala ho na spôsob ľudskej podoby, hľadala v ňom iné než jeho vlastné tvary. Postupne sa jej sochy „sprírodňovali“, drevo si uchovalo svoje pôvodné „naturálno“. Sochy sa týčili do výšky ako tajomné totemy, ktoré majú svoje poslanie. Ich plášte sú vyhĺbené miestami úplne natenko, pričom pôsobia majestátne. Mierne prehnuté telá akoby rotovali okolo neexistujúceho jadra. Sochárka získala minimalizovaný tvar, ktorý môže svojou monumentalitou pripomenúť Rodinovho Balzaca zahaleného plášťom. Ako paralelu k veľkosti ľudského ducha Brzezinski vytesala vo svojich kráčajúcich Lesoch veľkosť ducha prírody – priestor na meditáciu. Takou inštaláciou je Les, vytvorený z 38 kmeňov rôznych druhov stromov. Naznačuje prírodnú mnohorakosť a rôznorodosť, upravenú i zranenú zásahom človeka, ktorá si napriek tomu uchováva svoju vnútornú podstatu.
