III. DUNAJSKÉ BIENÁLE prezentuje 22 výtvarníkov mladej a strednej generácie pochádzajúcich z desiatich krajín, ktorými preteká rieka Dunaj z Nemecka, Rakúska, Slovenska, Maďarska, Chorvátska, Srbska, Bulharska, Rumunska, Moldavska a Ukrajiny.
Podtitul výstavy Ikony súčasnosti; Umenie spektáklu naznačuje viaceré prelínajúce sa témy, ktorými možno nazerať na rozmanité umelecké formy a postupy zúčastnených umelcov. Dôraz sa však nekladie na sumarizáciu a hodnotenie, ale na dialektickú povahu vecí a vytváranie priestoru na otvorenú diskusiu.
Do popredia sa opätovne dostáva polemika o sprofanovaných hodnotách kapitalizmu, (ne)možnosti umeleckej autonómie, fetišizme objektov, komodifikácii umenia, „spoločnosti spektáklu“, ako aj zamyslenie sa nad otázkou – čo a ako sa v súčasnosti stáva ikonou? Ako sa „ikony súčasnosti“ prispôsobujú fungovaniu v spleti obrazov masovej kultúry, povrchného čítania symbolov a spektakulárnej vizuality objektov? Ako sa význam a funkcia tohto konceptu zmenili v súčasnosti, keď náboženstvo v tradičnej forme už nie je základnou hodnotou spoločnosti a nahrádza ho „náboženstvo konzumu“?
Konzumný spôsob života prispel k určitej uniformite, strate osobnej slobody a morálnej a hodnotovej kríze. Komoditou sa dokonca stáva aj samotný protest proti systému, ktorý býva mašinériou trhu transformovaný na ďalší predajný artikel. V takejto spoločnosti vzniká podľa francúzskeho mysliteľa Guya Deborda „spektákel” ako falošná reprezentácia skutočnosti, ktorá vytvára identifikačné vzory i potreby jedincov.
V snahe o transformáciu povrchných a uniformných schém pracujú výtvarníci s vizuálne atraktívnou formou na hranici priemyselného dizajnu, vizuality reklamy a premyslenej obrazotvornosti. Zámerným stieraním hranice medzi vysokým a nízkym umením, zámenou kontextu či používaním klišé, repetitívnosti a gýča, narúšajú estetické a významové stereotypy a zdanlivo nemenné status quo. Na prvý pohľad zjednodušené a hravé odkazy ponúkajú omnoho komplexnejší a kritickejší náhľad na neistú diagnózu súčasnej spoločnosti.
Je však možné kritizovať spektákel a kapitalizmus inak než spektakulárne, bez prijatia roly v ňom? A keď túto rolu prijmeme, kde je tá hranica, keď to už nie je kritika?
Tretie tisícročie prinieslo nielen nové skutočnosti, ale aj nové paradoxy. Dunajské bienále ponúka možnosť pozorovať a konfrontovať tieto zmeny systému, čím sa vytvára príležitosť pre ďalší vývoj. Nová doba = nové ikony.
