Veľké obrazy má v ateliéri netradične rozložené po podlahe. A aby na ne dosiahol, potrebuje veľkú štetku s dlhou rúčkou. A aby to všetko zvládol, obieha obrazy zo všetkých strán na bicykli. Prekvapujú a hádam i zaskočia svojou drsnosťou, ktorá je vo svojej podstate znepokojivá. Pri tvorbe znepokojuje autora a potom aj divákov. Obrazy Miguela Ybañeza na diváka doslova dorážajú. Najprv svojou farbou. Ale potom, po ataku silných červených, modrých, žltých i zelených, je čas sotva sa nadýchnuť, pretože farby znamenajú tvary, ktoré sa farbami sformujú. Akási prazvláštna jednota vo dvoch vrstvách. V ohromujúcom neskutočnom priestore. Ybañez ovláda plochu obrazu tromi základnými prvkami: farbou, formou a priestorom. Farba a forma sú možno v tomto pocitovo nekonečnom priestore relikviami stôp po civilizácii, ktorá bola natoľko zahľadená do seba, že nemohla rozpoznať nebezpečenstvo samej seba. Ale umelec to cíti a vidí, aj keď to nedokáže slovne pomenovať. Hovorí nám o tom vo svojich obrazoch. Nementoruje, nedvíha prst, je ponorený do sveta svojich vidín, ktoré ho prenasledujú. Je Koniec dlhej cesty, ako bola retrospektíva Miguela Ybañeza nazvaná, iba maliarovou imagináciou? Alebo nám môže napovedať čosi o nebezpečenstve hry, ktorú hráme? Na jednom z obrazov sú veľké žlté križovatky letiace vesmírom, pripomínajúce skôr bumerang. Vracia sa...?
