milan-pasteka-a-priatelia-1631186372 | Danubiana}

Milan Paštéka a priatelia

20. november 2021 - 30. január 2022

Milan Paštéka pochádzal z učiteľskej rodiny. Detstvo prežil v Rajci, uprostred nádhernej prírody, ktorá ho očarila a výrazne ovplyvnila jeho tvorbu. Aj keď si rodičia priali, aby išiel študovať na Vysokú školu technickú, keďže otec patril k zakladajúcej generácii slovenských matematikov, rozhodol sa pre štúdium na Vysokej škole výtvarných umení. Po vynútenom odchode z ateliéru Ľudovíta Fullu v roku 1952 pokračoval v štúdiu v ateliéri Jána Želibského. Stal sa spoluzakladateľom skupiny Mikuláša Galandu. Po ukončení štúdia sa vrátil na Kysuce, kde pôsobili jeho rodičia. Čoskoro však zistil, že mu chýba mesto, spolužiaci a galérie s výstavami, a tak po dvoch rokoch sa natrvalo vrátil do Bratislavy. Tragicky zomrel pri automobilovej nehode na strednom Slovensku.

Po zákaze debutantskej výstavy v Galérii Cypriána Majerníka roku 1958 mal Milan Paštéka prvú samostatnú výstavu v bratislavskej Mestskej galérii na jeseň roku 1965. Neskôr sa zúčastnil na výstavách československého a slovenského výtvarného umenia v Paríži, Düsseldorfe, Sao Paule, Benátkach, Mníchove, Berlíne, Kolíne nad Rýnom, Essene, Ósake, Moskve, Novare, Seville, Budapešti, Esslingene a v New Yorku. Doma aj v zahraničí mal viac ako 30 samostatných výstav.

Patrí k citlivým kresliarom a je jedným z najvýraznejších a najkultivovanejších slovenských koloristov. Vzácny zmysel pre hodnotu tónu a odtieňa sa prejavuje aj v jeho čierno-bielych kresbách, leptoch a litografiách Príznačnými črtami jeho tvorby sú humor a irónia. Celý svoj tvorivý život hľadal svoju odpoveď na otázku: Čo je to maliarstvo? Jeho odpoveďou bolo hľadanie takého výrazu zmyslu výtvarného posolstva, ktorý by dokázal vyvolať komunikáciu medzi maliarom a jeho divákom, kde sa vždy mení kód a divák je ochotný túto zmenu akceptovať a vstúpiť do dialógu, kde sa mení nielen zmysel posolstva, ale aj divák sám. Kurátor takmer všetkých jeho výstav Peter Michalovič konštatuje, že Paštéka nikomu nič nevnucoval a prázdnymi frázami nič nepropagoval, len bez slov ponúkal divákovi svoj pohľad, teda svoju interpretáciu sveta. Ponúkal malé príbehy, ponúkal svoje svedectvo o stave vecí, ponúkal obrazy afektov. Veľká časť jeho kresieb zostáva skrytá v archíve, a iba pomaly sa dostáva na svetlo, aby umožnila začať dialóg medzi Milanom Paštékom a jeho divákmi. V ostatných rokoch sa venoval aj práci v oblasti keramiky.
Hlavnou témou jeho tvorby v maľbe, kresbe aj grafike je človek a jeho vzťah k priestoru. V 60. rokoch smeroval k expresívnej deformácii obrazu ľudskej bytosti ako súhrnu psychofyzických energií, v 70. rokoch prevažoval sklon k lyrickej meditatívnosti.