Obrazy Tommasa Cascellu, nuansované do jemných farebných plôch, by sme mohli zaradiť k intuitívnej geometrii. Nepatria k typu zobrazujúcej tvorby ani k expresívnej abstrakcii, ale nie sú ani presne vykalkulované. Zaujmú svojou tvarovou i farebnou vyváženosťou, ktorá súčasne naznačuje svet skrytých tajomstiev za obrazom. Disponujú magickou vnútornou silou, ktorá človeka núti pristaviť sa a uvažovať. Sú to obrazy pokojné a znepokojujúce zároveň.
Tvorbu Enza Esposita môžeme zaradiť ku skupine Nuovi-nuovi, patriacej k postmoderným prúdom talianskeho umenia. Prešiel skúsenosťami konceptuálnych tendencií, ale v osemdesiatych rokoch sa vrátil k maľbe a k obrazovosti. Jeho tvorbu kritika charakterizuje ako „signifikantnú abstrakciu“. V duchu postinformelu do obrazov vkladá kusy dreva, kovu i skla. Vypracoval si znakový systém obdĺžnikových vertikál, ktorými docieľuje priestorovosť.
Armando Fettolini pracuje skôr s hmotou než s farbou a tvarom. Odvracia sa od foriem viazaných predmetnými predstavami nášho sveta. Patrí k umelcom, ktorí používajú striedme výtvarné prostriedky. Farba je stíšená do nefarby a forma sa koncentruje na vnútorný výraz. Jeho Načúvajúce telá vnímajú bolesti sveta, nesú ich pečať vo svojej pamäti. Fettoliniho obrazy – to je mysteriózna koža sveta, vráskavá a popraskaná, s pozošívanými jazvami minulých rán.
