Maliarstvo a poézia sú dva prúdy v tvorbe Alberta Ráfolsa-Casamadu, ktoré sa vzájomne podnecujú. V štyridsiatych rokoch sa v Barcelone stal členom Group of Eight, nadviazal kontakty so súčasným kultúrnym dianím najmä v literatúre. Čoskoro sám začal písať poéziu. Jeho umelecké zrenie bolo ovplyvnené tradíciami historických avantgárd, podnetnú úlohu však zohral najmä holandský De Stijl a neskôr lyrická abstrakcia. Na tomto základe postupne budoval vlastnú obrazovú konštrukciu. Jeho maľba je založená na zmyslovom svete a na rozdiel od amerického abstraktného expresionizmu má vyslovene „stredozemský“ charakter. Umelec považuje za dôležité pre svoju maľbu štyri prvky: farbu, škvrny, štruktúru a rytmus. K tomu pribudne snaha dostať farbu do priestoru, čo naznačovali aj experimenty s kolážou a trojdimenzionálnymi dielami. Ako priestorotvorný prvok využíva siluetu okna. Vníma ho ako abstraktný element, ktorým dosahuje efekt hĺbky a vytvára dvojitý priestor – vnútri a vonku. Emotívna práca s farbou a so svetlom je kombinovaná s racionálnymi geometrickým prvkami, ktoré možno korenia v neoplasticizme. Geometrické vzťahy však nestoja na strohej racionálnej analýze, ale odkrývajú priestorovú dynamiku plastických vzťahov. Tak sa v jeho tvorbe stretávajú dva zdanlivo protikladné princípy – poézia maľby a racionalita obrazovej konštrukcie.
