Sochár Milan Lukáč patrí medzi najexponovanejšie zjavy našej výtvarnej scény a jeho meno rezonuje i v širších európskych súvislostiach najmä vo Francúzsku či Rakúsku. Vďaka univerzálnej reči svojich obrazov a sôch dokáže osloviť mimoriadne široké publikum, pretože jeho tvorba prináša presvedčivú výpoveď o stave sveta v jeho nekonečných podobách. Raz má výsostne intelektuálny, ba priam filozofický náboj s výrazným humánnym podtextom, inokedy tlmočí krehkosť medziľudských vzťahov, ale často prináša i odľahčený pohľad na nekonečnú ríšu prírody, jej tajomstvá i jej metamorfózy.
Lukáčova sochárska tvorba od počiatku nachádza svoj plošný protipól v monochrómnych a monumentálne pôsobiacich obrazoch, ktoré diváka zaujmú najmä čistými líniami, vyváženosťou vertikál i horizontál a striedmym použitím farieb či kaligrafických prvkov.
Jeho sochy vznikajú v iných dimenziách a sú plné vážnych i úsmevných príbehov. Spočiatku to boli figúry a portréty, neskôr výťahy a schodiská s príznačnými siluetami postáv a tragickým podtónom prežitých ľudských drám, po nich krehké a chvejivé vertikálne stély na tému Botanický sen a potom bizarné potvory z jeho Beštiárií, od ktorých bol už len krok k širokej škále pôsobivých zoomorfných kreácií – rýb, vtákov, sov, kozích i diviačích hláv, ktoré ho na dlhé obdobie upútali. Práve v nich naplno uplatnil svoj tvorivý princíp, v ktorom na spôsob asambláže kombinuje bronz a zvárané železo s použitými i nájdenými kovovými predmetmi, pracovnými nástrojmi a fragmentami rôznych strojov. Práve tieto fragmenty, v ktorých s istotou identifikujeme staré mosadzné kľučky, svietniky, skrutky, ale i čakany, lopaty, či kostry šijacích strojov vtláčajú sochám Milana Lukáča dráždivú poetiku, hravosť i jemnú iróniu.
Lukáčove sochy sú plné pohybu a dynamiky, v smelých krivkách sa vznášajú, chvejú a vlnia v priestore a zdanlivo popierajúc zákony gravitácie smerujú k novým výzvam.
Narodil sa 29. septembra 1962 v Bojniciach. V rokoch 1981-1987 študoval na VŠVU v Bratislave (prof. Ján Kulich a prof. Ladislav Snopek) a v rokoch 1985-1986 na E.N.S.B.A v Paríži (prof. Jean Cardot). Zúčastnil sa na početných študijných pobytoch v Cité internationale des arts v Paríži, ale i v Nyorte, v Madride, vo Viedni a na mnohých domácich i zahraničných sympóziách. Má za sebou množstvo samostatných i kolektívnych výstav na Slovensku i v zahraničí. Získal Cenu pre mladých sochárov Académie des beaux-arts, Institut de France v Paríži (1985), Cenu Martina Benku (1988), Cenu Paul Louis Weilera (1990) a ďalšie ocenenia a jeho diela sú zastúpené vo verejných i súkromných zbierkach na Slovensku i v zahraničí. Žije v Bratislave a venuje sa sochárskej tvorbe, kresbe a maľbe a pôsobí ako vysokoškolský pedagóg. Je autorom mnohých monumentálných diel, pomníkov a pamätníkov.
