Doisneau sa narodil v roku 1912 v Paríži a od tohto mesta sa nikdy úplne neodpútal. Paríž bol jeho revírom pripraveným na lov, zdrojom obrazov a emócií, ktoré si vybral. Paríž bol jeho svetom, fotografia zámienkou, zvedavosť hnacou silou a ľahkosť štýlom: nikto iný nedokázal robiť také nezabudnuteľné fotografie zachytávajúce nepostrehnuteľný moment rovnováhy, plody vzácneho tajomna a jeho vytrvalého rozvíjania.
Výstava Pêcheur d’Images prináša výber 70 snímok zo súboru slávnych fotografií vybraných zväčša z jeho ateliéru. Tento výber nám umožňuje nanovo kriticky zhodnotiť jeho dielo, lebo dosvedčuje, že nápadne spontánna krása jeho fotografií bola v skutočnosti plodom značnej práce. Z praktického hľadiska to Doisneau dotiahol od profesionálneho remesla po umelecké dielo, s nečakanou vážnosťou zachytávajúce na film úlomky sveta, ktorého svedkom chcel byť. Robert Doisneau je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov humanistickej fotografie. Po dlhé roky bol vnímaný ako minstrel pitoreskného Paríža so šarmantným pohľadom a jedinečným zmyslom pre neočakávanú vizuálnu anekdotu. Preto je ospevovaný ako básnik „rýdzeho“ momentu. Jeho dielo je však omnoho hlbšie a zložitejšie, než nasvedčuje jeho povesť.
Robert Doisneau Narodil sa v roku 1912 na severnom predmestí Paríža, vyrástol teda v malom buržoáznom svete, ktorý si nikdy naozaj neobľúbil, ale od ktorého sa nikdy celkom neodpútal. Po štúdiu sa stal kresliarom v ateliéri Ullman. V roku 1931 ho ako svojho asistenta zamestnal André Vigneau. V roku 1934 prešiel do tovární Renault, ale v roku 1939 odišiel a začal pracovať pre prestížnu fotografickú agentúru Rapho. Medzi jednotlivými zákazkami sa túlal po uliciach Paríža a na predmestí, kde sa narodil. Vďaka intelektuálovi Robertovi Giraudovi, s ktorým sa zoznámil v roku 1947, sa mu otvorili dvere do sveta nočného života, ktorý bol veľmi vzdialený jeho vlastnému, ale možno práve preto ho celkom pohltil. Jeho prvá kniha La Banlieu de Paris, na ktorej pracoval spolu s Blaisom Cendrarsom, vyšla v roku 1949. Čoskoro prišiel úspech. Jeho fotografie obleteli svet a on, hoci to možno ani chcel, sa stal „portrétistom“ mesta, Paríža a sveta, ktorý bol napoly skutočný a napoly vymyslený a kde bol život krásny. Do svojej smrti roku 1994 žil s fotoaparátom ako s nerozlučným spoločníkom, lebo ho zaujímalo toto divadlo, v ktorom bol sám hercom.
