Sochár Emil Venkov je predovšetkým modelár. Potrebuje cítiť v rukách poddajnosť tvárnej matérie a citlivými rukami jej dať novú formu. Venkov je sochárom silných vášní a koncentrovaného vnútorného napätia, ktoré prúdi z jeho rúk neviditeľnými siločiarami do jeho plastík. A ony ho ďalej vysielajú ako posolstvo človeku. Dramatickým uchopením sochárskeho tvaru sa Venkov prejavuje ako senzitívny typ umelca so zmyslom pre metaforické a niekedy až imaginatívne spracovanie motívu. Možno by bolo lepšie hovoriť skôr o motíve než o téme, lebo je širším a pre umelca iba základným východiskom pre štýlové riešenie plastiky. A tak je rozdiel medzi robustnou, barokizujúcou, a pritom ironicko-hravou formou série s cirkusovými motívmi a plastikami surrealistického ladenia so štylizovanými vtáčími mužmi typu Metamorfóz. Vrcholia sériou mýtických Fénixov. Intuitívna poetizácia tvaru sa prejavuje vo vibrujúcej modelácii povrchu plastík, ktorá ich svojimi svetelnými kontrastmi odhmotňuje. Fénix ako symbol takmer absolútnej dematerializácie je súčasne symbolom nemožnosti zničiť hmotu a najmä zničiť ideu ľudskej viery. Umelcova kreativita sa pohybuje v súradniciach výkrikov nad dramatickými osudmi ľudstva a formovaním jeho nevyčerpateľných nádejí. Pretože nádej je tým posolstvom, ktoré si ľudstvo podáva ako štafetu z minulosti do budúcnosti.
