Mária Švarbová (Slovakia, 1988), žila až do svojich pätnástich rokov v tichej dedinke Slepčany. Potom sa rozhodla študovať v Bratislave na umeleckej škole odbor reštaurovanie a konzervovanie umeleckých rezbárskych diel. Počas štúdia sa nechcela nechať zaškatuľkovať alebo ohraničovať a dychtila po vyjadrení svojej vlastnej vízie, a tak mala občas problémy s učiteľmi a cítila, že ju oberajú o kreativitu. Napriek tomu si vybudovala dlhodobé priateľstvá a časť z nich ju sprevádza na jej umeleckej púti dodnes. Po návrate domov poslúžil fotoaparát — zrkadlovka od staršej sestry ako spúšťač, ktorý obnovil jej umelecké ambície. Od prvého stlačenia spúšte vedela, že našla zmysel svojho života. Začala študovať archeológiu v Nitre a zároveň bola celá pohltená svojou novou vášňou. Naučila sa však metodicky pracovať, čo treba na to, aby svoje vízie premenila na hmatateľné výsledky. Táto smelosť, osobný vzťah s objektívom, kreativita a pracovná etika boli tie faktory, ktoré odvtedy charakterizovali jej prácu. Obdobiu, ktoré definovalo jej kariéru, ešte predchádzala etapa v jej živote, keď experimentovala s portrétmi. Svoj vizuálny jazyk našla postupne potom, ako sa vrátila naspäť do Bratislavy a začala spolupracovať so svojimi bývalými spolužiakmi z umeleckej školy. Vtedy začala skúmať aj témy predstavené na tejto výstave. Hoci sú tieto témy rôznorodé, predstavujú nezameniteľný a jasný rukopis. Schopnosť vybudovať si svoju vlastnú víziu za hranicou zobrazených tém a preložiť ju do vizuálneho jazyka spojeného s urputným hľadaním dokonalosti a nasledovaním vlastného programu, ktorý je ďaleko od akejkoľvek fotografickej tradície, to všetko je zrejme jej ochrannou značkou. Niečo, čo hovorí veľa o jej tvrdohlavom charaktere kladúcom vysoké nároky na samu seba, ako aj o naliehavej potrebe, ktorú cíti, aby mohla zobraziť to, čo chce. Bez podpory a bez technických obmedzení. I keď Mária Švarbová fotografiu nikdy neštudovala, sama si zvolila cestu tým, že postupne získavala technickú zručnosť pri preskúmavaní svojich spomienok a vzorov, počnúc Royom Anderssonom cez Edwarda Hoppera až po Roya Lichtensteina — všetko nezaraditeľných umelcov, ktorí si vytýčili svoju vlastnú dráhu.
Inšpiráciu našla v období neskorého socializmu — v časoch, v ktorých ona sama ešte nežila. Vytvára jedinečnú atmosféru, líšiacu sa od „nostalgie“ modernosťou a nadčasovosťou, ktorú vyjadrujú. Táto univerzálnosť a jej špecifický spôsob hry s farbami, svetlom a geometriou — konkrétne charakteristickou pre architektúru modernizmu a brutalizmu, jej získali značnú pozornosť a posunuli ju do súčasného štádia jej kariéry. Mária Švarbová uspela so svojím projektom, ku ktorému sa vedome a jasne zaviazala — dosiahnuť medzinárodné uznanie — už od skorých sérií The Butcher (Mäsiar), Plastic People (Plastoví ľudia) alebo Dining Room (Jedáleň), v polovici druhej dekády 21. storočia. Odvtedy ju na tejto ceste sprevádzajú míľniky vo forme samostatných výstav v Európe, Spojených štátoch, Mexiku a Južnej Ázii, objednávky na reklamné (Apple, 2019) a nereklamné série (Fragile Concrete/Krehký betón, 2021), v ktorom skúma vzťah medzi ľudskými bytosťami a „strojom na život“ navrhnutým Le Corbusierom, zábery na Unité d’Habitation of Marseille) i populárne obrazové publikácie vydavateľstva New Heroes and Pioneers Swimming Pools (Plavárne), 2017 a 2022 a Futuro Retro, 2019. V roku 2022 jej kariéru korunovala rozsiahla retrospektívna výstava v juhokórejskom Seoul Art Center. Mária Švarbová je zastúpená v niekoľkých vrcholových umeleckých galériách a v roku 2018 získala cenu Hasselblad Master Art. Jej práce sa objavili v takých prominentných tlačovinách, ako napríklad The Guardian, Vogue, Forbes, CNN a The New York Times.
