Patril do okruhu avantgardných umelcov okolo Antoni Tàpiesa, združených v skupine Dau el Set a Tahull, ktorí významne zasiahli do formovania európskeho abstraktného umenia – informelu. Aj keď sa umenie Josepa Guinovarta zaraďuje k abstraktnému informelovému prúdu, on sám nikdy neodmietol podstatu figuratívnosti. Postupne sa v jeho tvorbe transformovala do zástupnej prítomnosti vonkajšej reality v obraze. Tam, kde sa končí reálne zobrazovanie vonkajšieho sveta, do obrazu vstupujú reálne prvky – drevo, steblá, obilné zrná, štruktúra zeme, piesok či kamienky, ktoré reálnu skutočnosť zastupujú. A tak to, čo bolo istým spôsobom odvrhnuté ako napodobenina, sa do umenia vracia ako útržok reality. Jej transpozícia do obrazu má u umelca svoje špecifické črty. Prírodné prvky sú spracované cez médium farby, ktorá je v jeho tvorbe natoľko špecifická, že kritici hovoria o „Guinovartových farbách“. Charakteristická znaková štylizácia kruhu a ovoidu zasa symbolizuje vznik života i krúženie po ekliptických dráhach ako prepojenie pozemského a vesmírneho. Z toho vyplýva ďalší dôležitý fenomén, ktorým je priestor a ktorý má v jeho tvorbe viac rozmerov. Uvažuje o interiéri, o konštrukcii architekúry, o skladbe krajiny, ale aj o magických priestoroch mimo nášho času. Skĺbenie všetkých fenoménov do obrazovej podoby je v tvorbe Josepa Guinovarta fascinujúce.
