„Žije, aby maľoval“, a nie naopak. Vo svojich maľbách si vytvoril svoje súkromné nebo. Jeho obrazy sú akoby pohľadom do mikroskopu, zväčšeným do monumentálnych rozmerov. Pigmenty, najmä odtiene modrej, červenej, žltej, s akcentmi zelenej, sú ako bunky v protoplazme, ktoré sa neustále spájajú a delia, vytvárajúc nové formy. Malý vesmír, veľký vesmír. Vesmír malieb Kira Urdina ich obidva spája do novovytvorenej entity. A hľadá, ako večný pútnik, odpoveď na otázky o podstate života a sveta, a tým aj maľovania. Pretože maľba je preňho „objavením pravdy“, vníma ju ako „istú paralelu života“. Kiro Urdin podniká dobrodružnú cestu naprieč priestorom budovaným farbami – svojím nebom alebo vesmírom? Blúdi, hľadá po ohraničenej, a predsa nekonečnej ploche plátna a objavuje nové obzory svojej maľby. Prevažuje na nej modrá – farba oblohy, vesmírnych diaľok, ale aj nádeje. Jeho Planetárium je kúskom oblohy, kúskom vzdialeného sveta, ktorý vydoloval zo svojho vnútra, tak ako v apside byzantských kostolov neznámi mozaikári vyskladali z úlomkov farebných kamienkov kúsok nebeského sveta svojich predstáv. I keď na jeho vytvorenie zbieral osobne podnety na cestách po celom svete – od Ochridského jazera cez Čínsky múr a Kristov hrob až po Cuzco – je to jeho idea subjektívneho presvedčenia o spoločnej vnútornej jednote a pravde, ktorá spája umelcov celého sveta.
