Výstava dvoch mimoriadnych osobností slovenského umenia druhej polovice minulého storočia, maliara Milana Paštéku (1931 – 1998) a Rudolfa Uhra (1913 – 1987), predstavila dve v mnohom protikladné a v mnohom sa doplňujúce umelecké koncepcie. Paštékove obrazy, ktoré v poslednom období smerovali mimo materiálneho bytia, a Uhrove sochy, ktoré ich svojou rudimentárnou hmotnosťou vyvažujú. Práce zo záverečného obdobia Paštékovej tvorby vystihujú podstatu jeho maľovania. Umenie považoval len za prostriedok dotyku s niečím, čo nás presahuje. Tento presah zaznel plnou silou v kolekcii obrazov predstavených na výstave. Obrazy fascinovali svojou „dematerializáciou“ od všetkého, aj od farby. Škála bielych, sivých, priezračných, dymových, rozplývajúch sa v takmer neuchopiteľných závanoch na plátne naznačila Paštékov „presah“ nielen ako maliara, ale aj ako človeka.
Uhrove sochy pochádzali zo šesťdesiatych rokov. Boli to najmä sochy z dreva, zo zváraného železa a mosadze. Uhrov výtvarný názor sa v tom období transformoval od figuratívneho archetypu do primárnych geometrických foriem znakového charakteru. Sochy koncipoval ako základné tektonické útvary v skladobnom princípe prevládajúcich vertikál a horizontál. Sústreďoval v nich sily zeme, myšlienky vzniku a zániku, hľadal vzťah hmoty a priestoru. Sochárstvo považoval za „modlitbu rukami“.
