Umenie Daniela Brunovského oživuje v divákovi spomienky na čosi dávno zabudnuté. Má schopnosť privolať sen, ktorý po zobudení nenávratne uniká. Na začiatku tvorivej akcie Brunovský najprv konštruuje (polo)prázdny priestor, ktorým zadefinuje emocionálnu atmosféru obrazu, jej ukotvenie v nadčasovosti a nekonečnom plynutí. V imaginárnom priestore môže voľne prúdiť čistá tvorivá energia a materializovať predstavy vynárajúce sa vo vedomí i podvedomí. To je hlava olfaktorickej pyramídy, ak Brunovského dielo prirovnáme k parfumu. Tento efemérny opar trvá krátku chvíľu, postupne vyprcháva a objavuje sa srdce. Do mysterióznej pustatiny vstupujú relikty čohosi prastarého, atavistického, čo na diváka volá z diaľky a čiastočne sa kdesi stráca. Autor využíva silu archetypov. Nie sú to len skaly, veže, schody, jazerá, ostrovy, kryštály či hviezdy, ale pracuje tiež s výpovednou silou staromajstrovského obrazu ako takého. Stredomorské pobrežie s prístavom či Talianska krajina s figurálnou štafážou sa vo vzrušujúcom kontraste stávajú prirodzeným prostredím pre dramatický oblúk novej výpovede. Apropriovať fragmenty výtvarnej minulosti znamená dovoliť, aby sa rozrozprávali a obohatili tak nový výtvarný priestor o neustálu, húževnato sa presadzujúcu neviditeľnú naráciu napĺňajúcu priestor nového obrazu ako šepot hriešnika spovedelnicu. Srdce postupne prerastá do základu pyramídy. Obrazová skladba poukazuje na determinovanosť človeka jeho historicitou, existencia jednotlivca je pripodobnená existencii civilizácie s jej vzostupmi i pádmi. Do individuálnej histórie preniká veľká (skupinová a kolektívna) história a naopak. Vedomie prežitého umožňuje tvoriť novú hviezdnu oblohu, novú históriu, vždy o čosi krajšiu a bližšiu dokonalosti.
Jozef Ridilla, august 2023
Daniel Brunovský sa narodil 2. 7. 1959 v Bratislave. Študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu 1974 – 1978 a na Vysokej škole výtvarných umení, na oddelení Monumentálnej maľby v rokoch 1979 – 1985 v Bratislave. V roku 1984 absolvoval štipendijný pobyt na Accademia di Belle Arti v Ríme, Taliansko.
Od počiatkov výtvarnej tvorby sa kontinuálne, okrem maľby, venoval aj sochárskym disciplínam, prevažne keramike a šperku.
V decembri 1989 realizuje sochu Srdce Európy, pri príležitosti pochodu do Hainburgu/Rakúsko. Dielo sa stáva vizuálnym symbolom Nežnej revolúcie na Slovensku.
V priebehu 90.tych rokov je jeho hlavným ťažiskom tvorby šperk. Zakladá Zlatnícke štúdio, kde navrhuje a realizuje šperkársku tvorbu.
V rokoch 2008 až 2013 je pedagógom na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
V rokoch 2007 až 2010 realizuje projekt Slovenské ateliéry. Fotografuje slovenských výtvarníkov a ich prostredie, a v roku 2010 vydáva tento projekt knižne.
V roku 2010 zakladá vydavateľstvo Virvar, kde vydáva knihy s prevažne výtvarným zameraním.
Uskutočnil viac ako 60 samostatných výstav doma i v zahraničí, zúčastnil sa na mnohých kolektívnych výstavách a jeho práce boli súčasťou mnohých prezentácií slovenského výtvarného umenia v zahraničí.
