Denníky, ako bezprostredné záznamy osobných postrehov, úvah zážitkov a spomienok, patria k najintímnejším predmetom, ktoré ľudia vlastnia. Ich obsah je (väčšinou) daný subjektívnym prežívaním; autor sa v nich obracia predovšetkým sám k sebe. Pre výtvarných umelcov písaná forma denníka nie je jedinou možnosťou záznamu. Stretávame sa s fotografickými denníkmi, s kresbovými denníkmi s denníkmi-kolážami, ale aj s denníkmi, ktoré prekračujú tradičnú dvojdimenzionálnu polohu.
Utajené denníky Júlie Sabovej (1958, Žilina) majú trojrozmernú podobu asambláže. Hoci autorka sa natívne pohybuje predovšetkým v oblasti textilného média, v týchto prácach je textil iba jednou z možných súčastí. Výtvarná príťažlivosť týchto „denníkov“ ťaží z prirodzenej ľudskej potreby zbierať, stmeľovať a prepájať rôzne predmety a materiály. Nachádzame v nich fragmenty prírodných objektov, ale aj drobné artefakty, ručný papier, ale aj strojovo vyrábané predmety masovej produkcie – rôzne obalové materiály, drobné osobné „suveníry“ – veci vyhodené, nájdené, zbierané, uchovávané, milované. V Sabovej „inventári“ sa žiaden z použitých objektov nejaví ako viac (alebo menej) dôležitý. Skôr tvoria metonymickú reťaz súvislostí, ktorú držia pohromade autorkine spomienky. Skutočnosť, že ich vkladá do špeciálnych ochranných schránok, akýchsi „relikviárov“, ktoré sama nazýva „škatuľkami“ im dodáva silnú pamäťovú auru.
Spomienky sú často ukryté vo veciach. Všedné predmety, náhodne objavené pri upratovaní zásuviek sa stávajú nástrojom na „cestovanie v čase“. Vďaka nim sme schopní v zlomku sekundy znovu prežívať udalosti, vybavujú sa nám miesta, pocity a ľudia, ktorých sme stretli. „Denníky“ Júlie Sabovej predstavujú tajomné mikrosvety, naplnené spomienkami ukrytými v predmetoch. Sú poetickým svedectvom o mnemotechnickom potenciáli vecí. A hoci o spomienkach mlčia, nestrácajú na príťažlivosti. Divákov pohľad priťahujú predovšetkým svojím taktilným charakterom – tvarovou, materiálovou, ale i farebnou rôznorodosťou. Hoci štruktúra použitých predmetov a materiálov je často sama o sebe výtvarne zaujímavá, do asambláží nevstupujú v surovom stave. Autorka ich rôznymi „rukodielnymi“ prostriedkami starostlivo pretvára alebo prispôsobuje vlastnej výtvarnej predstave. Z tohto hľadiska tieto práce – v súčasnom svete virtuálneho navrhovania a technických obrazov – možno vnímať aj ako výraz viery v bezprostrednosť a výtvarný, naratívny a poetický potenciál (nájdenej) materiálovej skutočnosti.
Naďa Kančevová, 2023
Júlia Sabová (1958, Žilina) študovala textil (1977 – 1982) na VŠVU v Bratislave. V rokoch 1983 – 1985 pôsobila ako dizajnérka v Bavlnárskych závodoch v Ružomberku, v roku 1986 ako pedagogička na bratislavskej Šupke (Stredná škola úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru). V roku 1995 sa stala vedúcou ateliéru Odevného dizajnu na bratislavskej VŠVU, kde od roku 2002 pôsobí ako vedúca Katedry textilu. Popri pedagogickej činnosti sa venuje odevnej tvorbe, hlavne odevným doplnkom a pokrývkam hlavy, voľnej textilnej tvorbe s presahom do objektového umenia, textilnému interiérovému dizajnu a maľbe. Absolvovala zahraničné tvorivé pobyty v Izraeli (1994, Kiriat Tivon) a v Paríži (2005, La Cité internationale des arts); má za sebou množstvo samostatných a skupinových výstav doma i v zahraničí.
