Ján Ťapák patrí medzi najvýraznejšie osobnosti sochárskej generácie, ktorá vstúpila na slovenskú výtvarnú scénu začiatkom deväťdesiatych rokov. Upútal nielen svojou spontánnou kreativitou a dokonalou technickou pripravenosťou, ale i jedinečným obsahovým zameraním tvorby, v ktorej dokázal preniesť veci dávno minulé do súčasnosti, prepojiť stáročné tradície s filozofiou moderného človeka a autenticitu vlastnej krajiny začleniť do nadčasového kontextu vzdialených kultúr a civilizácií.
Je autorom nespočetného množstva komorných i monumentálnych diel, ktoré prekvapia jedinečnou dynamickou kompozíciou, bohatstvom tvarov a povrchových štruktúr, dramatickým kontrastom lesklých i matných plôch, kresbou a dynamikou priznaných spojov a zvarov. Pozoruhodné sú i jeho kresby uhľom, ktoré nie sú len študijnými skicami k budúcim plastikám, ale aj jedinečnými umeleckými solitérmi, často doplnenými citátmi, myšlienkami a poznámkami samotného autora.
Ťapákova výtvarná reč pramení z archetypálneho tvaroslovia, ktoré postupne cez pôvodnú strohú geometrickú štylizáciu a neskôr priam barokovú bohatosť tvarov prechádza k plynulejším objemom, pôsobiacim napriek evidentnej robustnosti odľahčene, miestami až subtílne. Je to výsledok premyslenej kompozície, vďaka ktorej hmota z pevných objemov prestupuje v smelých krivkách do priestoru, pretína ho a navodzuje pocit pohybu, levitácie, ba až beztiaže či letu. Pri niektorých dielach však tento pocit nie je len prejavom ilúzie, ale skutočnej vibrácie a jemného chvenia jednotlivých komponentov sochy, ktoré akoby popierali zákony gravitácie i logiky a vznášajú sa vo vzduchu.
Jeho postavy priam vyžarujú silu, vytrvalosť a odhodlanie, ale aj mystiku a magickú tajomnosť. Akoby v každej bol ukrytý nejaký príbeh, ktorý divákov pozýva na jeho odhalenie. Ťapákove pevnosti, býky, jazdci, bojovníci i panovníci, mýtické postavy, ale aj prostí vidiečania sú nositeľmi metaforického posolstva o zmysle ľudského života.
Mária Horváthová
Narodil sa 27. decembra 1962 v Bratislave. V rokoch 1978 – 1982 študoval na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, odbor rezbárstvo u prof. Ludwika Korkoša a Jána Šicka a v rokoch 1983 – 1989 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddelení sochárstva u prof. Ladislava Snopeka a Jána Kulicha.
Od ukončenia školy sa venuje voľnej sochárskej tvorbe, ale i kresbe a maľbe. V roku 1997 získal štipendium Nadácie Mikuláša Galandu a v roku 2004 štipendium nadácie Pollock-Krasner Foundation. Absolvoval sochárske sympóziá na Slovensku, v Rakúsku, Nemecku a Taliansku a je autorom viacerých exteriérových monumentálnych sochárskych diel i realizácií do interiérov. Má za sebou množstvo samostatných i kolektívnych výstav a jeho diela sú zastúpené vo verejných i súkromných zbierkach doma i v zahraničí.
Žije v Bratislave a tvorí vo svojom sochárskom ateliéri v Slovenskom Grobe.
