Laco Teren sa vo veľkom štýle vracia do Danubiany, po Veľkej rybe prichádza Veterný kôň. Výstavu nazvanú podľa nového diela, ktoré namaľoval pre túto príležitosť, plánoval pôvodne k svojmu jubileu, zhodou nechcených a nečakaných udalostí však získala trochu inú príchuť. Príchuť času korony. Chcelo by sa ale veriť, že prichádza v čase „po“ korone – the Day After –, v čase našich prvých, takých vytúžených a opätovných dotykov so svetom, na aký sme si zvykli, ale ktorý vraj už nikdy nebude ten istý... Na januárovej finisáži retrospektívy v Slovenskej národnej galérii som sľúbila, že prehliadka v Danubiane bude iná, svoja, zostavená z odlišných, starších, tu nevidených, resp. nepoznaných, ale i najnovších diel Laca Terena. Zámer sa, myslím, podaril aj vďaka tomu, že nútená a nečakaná kolektívna karanténa, život osamote v ústraní priniesli tvorivé sústredenie, ktorého hmatateľným výsledkom sa stala séria nových obrazov. Prinášame tak návštevníkom, všetkým tým, čo sú znovu – hladní a smädní – po zážitku z umenia, takpovediac, vis à vis špeciálny „korona“ výber z Terena, tu a teraz.
Maliar, sochár, grafik a kresliar Laco Teren je umelec mnohých tvárí. Púta a priťahuje nielen svojou tvorbou a osobnosťou, ale aj slovom, ktoré k nemu neodmysliteľne patrí. Obraz a príbeh, maľovanie a rozprávanie sa uňho stávajú dvomi tvárami jednej mince, jeho všestrannej a impozantnej polymúzickej osobnosti. Hoci hlavnou sférou Terenovho záujmu je maľba, môžeme hovoriť aj o presahu médií – hlavne kresby, maliarstva či sochárstva. A práve tieto vzájomné prekročenia a prieniky chce poodkryť naša prítomná výstava, ako bonus aj cez pohľad do autorovho vizuálneho premýšľania a tvorivého zákulisia. Laco Teren sa na nás prostredníctvom svojich obrazov díva uprenejšie ako kedykoľvek predtým. Z očí do očí, veď na zarúškovanej tvári nám ostali už iba oči... Milovník roviny sa neprestáva kochať opojnou nádherou kvetín, so svojskou posadnutosťou maľuje plody okolitých záhrad, aby nimi rozprával smiešno-smutné príbehy a podobenstvá nielen z nášho života... Niekde mu stačí iba čiara, vernejšie veľa čiar a čiarok, ale aj občasný farebný úder štetcom, aby na veľkých plátnach ožili hrdinovia jeho/našich najtajnejších zviditeľnených snov. Raz sa stávajú až „zlovestne“ konkrétnymi, inde zas otvárajú brány našej predstavivosti a celkom privátnym – intímnym – pocitom... Cválajú k nám s dunajským vetrom opreteky...
Katarína Bajcurová
Laco Teren (1960) absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (1979 – 1985, reštaurovanie u doc. Iriny Meszárošovej). Absolvoval štipendijný pobyt na BINZ 39 v Zürichu (1990 – 1991) a bol hosťujúcim profesorom na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe (2004). V rokoch 2003 až 2013 pracoval pre Nadáciu TRANZIT v Bratislave, zameranú na podporu súčasného umenia. S projektom Traja z pekného páru (s Ivanom Csudaiom a Stanislavom Divišom) sa zúčastnil 26. bienále v São Paule (2004). V Terenovej tvorbe našli svoje miesto postmoderná iracionalita, humor, absurdná metafora, alegorický inotaj a najmä surreálne civilistická hra so symbolmi; je majstrom vytvárania hybridných znakov a pop-kultúrnych rébusov rozmanitého značenia.
